Archív kategórie: Internet

Koubský k večnej téme diskusií pod článkami

Napísané , autor:

Blogujem od roku 2003. Odvtedy sa to preberalo hádam 100+1 krát. Peter k diskusiám pod článkami na webe pristúpil tak trochu po demokraticky.

Demokracie znamená diskusi, a to častěji s lidmi, které pokládáme za blbce (a oni nás) než s jinými. A tak to je v pořádku. Nemůžete mít svobodu slova jen pro ty, s nimiž souhlasíte. Nemůžete mít svobodu slova jen pro ty, kdo dovedou logicky uvažovat a argumentovat. Nemůžete mít svobodu slova jen pro ty, kdo ovládají všechny zběsilosti českého pravopisu. Dokonce ani nemůžete mít svobodu slova jen pro ty, kdo uznávají svobodu slova, což je trpký paradox, leč nevyhnutelný.

Medián Petra Koubského: Ruce pryč od regulace diskusí – Lupa.cz.

Ups, a čo je to za demencia demokrata v tej poslednej vete? Tam kde nie je sloboda slova na stole nemôžem predsa o slobode slova hovoriť. Nie je predsa na stole.

No a takto by sa dalo jeho článkom postupovať ďalej, odstavec po odstavci. Začne to pekne, rozumne a končí to neuveriteľnými lapsusmi.

Ono ten článok by bol aj pravdivý, ak by sme sa pohybovali vo verejnom priestore. Ale internet je skrz-naskrz poskladaný zo súkromných dielikov.

Možno nás klame, že každý jeden dielik vzniká na základe slobodného rozhodnutia a s minimom vstupných nákladov. Áno, internet je ohromne demokratické médium. Ktokoľvek môže začať kedykoľvek rozširovať svoje názory. No to miesto, kde sa tak deje, je vždy prísne súkromné. Dieliky – ako som bol spomenul.

Navyše, niektoré dieliky sú viditeľnejšie a hlasitejšie ako iné. Efekt poštových koní funguje aj na internete.  No tie poštové kone sú zas len súkromný dielik, žiaden verejný priestor. Alebo si myslíte, že by sme mali blog.sme.sk a podobné znárodniť? A čo google.com či facebook.com? Dúfam, že nie.

Veď som hovoril, 100+1 krát to isté o tom istom.

Internet klame telom a oklamal aj Petra Koubského. Demokracia, sloboda slova sú vlastnosti internetu, nie dielikov z ktorých je poskladaný. A tak je to dobre. Vďaka tomu, že to je práve tak, môže byť internet (prístup k nemu) zaradený medzi ľudské práva.

PRP: Zadajte svoje meno do vyhľadávača

Napísané , autor:

Lustrujete kadekoho, tak sa mrknite na to,  čo približne vidia ostatní, keď si lustrujú vás.

Je to približne, pretože po vzore Googlu sa všetci snažia poskytovať personalizované výsledky vyhľadávania. Google to robí extrémne intenzívne. Takže trochu inak vyzerá stránka výsledkov vyhľadávania (SERP) ak ste na google.sk a inak na google.com, inak ak máte nastavený iný jazyk, inak keď ste prihlásený do svojho google účtu a tak podobne. Tých faktorov je neúrekom.

Akokoľvek, aspoň základnú predstavu o tom, čo o vás hovorí Google alebo Bing ostatným, môžete získať.  A ak vás zaujíma pohľad úplných IT laikov, mrknite aj sem. (To sú veci, čo človek na tom Zozname nenájde…)

Z tejto rady vyplýva ešte jedna: Ak si neurobíte na rôznych významnejších serveroch svoj profil vy, urobí si ho za vás niekto iný.

Pokrok až k nečítanosti

Napísané , autor:

Uvažujem, čo vedie dizajnérov k vývoju nečitateľného webu. Snaha o odlíšenie sa?

Napadlo mi to, keď som si bol posťažoval tvorcovi obsahu na dotekomanie.cz, že ten web má ale pekne debilný font.

Vraj si mám zapnúť ClearType. Pre neznalých, to je to mrvítko, čo vám pridá pol dioptrie k vašej optickej vade. Ale aby som bol spravodlivý, možno len nám windowsákom. Apple má vyhladzovanie písma určite lepšie podporované.

Záver: Keďže ja žijem vo svete, kde návštevník/zákazník nič nemusí, tak klik a Sbohom.

Pod čiarou: A čo mňa motivuje mať čierny web? Snaha odlíšiť sa. 😉

Nesúhlasím, roky-rokúce nesúhlasím, aby bol ktokoľvek postihovaný za odkazovanie

Napísané , autor:

Zaťali do toho Švédi v roku 2009, keď bol The Pirate Bay vinný za <a href= na súbor formátu PDF A už aj Briti zatvárajú za odkazovanie. Tí to nazvali spiknutie s cieľom uľahčiť porušovania autorských práv.

Guardian uvádí, že jde o prvního britského  občana, který jde do vězení za web, který odkazoval na nelegální kopie filmů a tv pořadů.

Rozsudek hovoří o „spiknutí s cílem usnadnit porušení autorských práv“, samotnému Vickermanovi se konkrétní porušování autorských práv prokázat nepodařilo, byť v rámci důkazů bylo uváděno, že mohl některé z odkazovaných pirátských kopií nahrát na Internet sám.

Čtyři roky za web s odkazy na pirátské kopie filmů a tv pořady – Lupa.cz.

Je v tom totiž pasca primeranosti. Jeden odkaz nevadí, ale dva sú už spiknutie? Alebo 128 odkazov – to je spiknutie, 256 je velezrada a 512 odkazov, to je na vojenský tribunál v Haagu? A ako má jednoduchý farmaceut vedieť, že na stránke, ktorú odkazoval pred rokmi, pretože obsahovala herbár liečivých rastlín ostal dnes už len návod na narezávanie nezrelých makovíc a spracovávanie surového ópia?

Podľa rovnakej logiky a pretože Anglosasi vyznávajú precedentné právo, by sa pokojne v nejakej neukojenej mozgovni mohol zrodiť nápad označiť to za spiknutie s cieľom uľahčiť porušovanie zákona o omamných látkach a prekurzoroch.

Nesúhlasím, roky rokúce nesúhlasím, aby bol ktokoľvek postihovaný za odkazovanie.

To znamená, že prevádzkovateľ je právne zodpovedný za cudzí nelegálny obsah až v momente, keď je na jeho nelegálnosť upozornený súdnou mocou a neurobil nič pre jeho odstránenie v určenom časovom limite. Dovtedy je zvrchovaným správcom a je len na jeho vnútorných etických štandardoch (ktoré sa odrážajú v pravidlách používania služby), ako posudzuje legálnosť či nelegálnosť obsahu na svojich vlastných stránkach. Súčasne v momente, keď zistí, že je jeho služba využitá na nelegálne aktivity, je povinný takýmto aktivitám zabrániť.  Či už sám aktívne, alebo požiadať súdne orgány o spoluprácu.

Najprv Švédi, potom Francúzi a teraz už aj Taliani.

Ale ono je to jednoduchšie. Pustíme robota do siete a ten vyhľadá odkazy na známy nelegálny obsah. Keď sa robot vráti s plnou databázou webov, výkonná pracovná stanica spárovanie webov a ich prevádzkovateľov, doplní adresy z obchodných registrov jednotlivých krajín a celé to pošle do obálkovacieho automatu. A potom už len fikcia doručenia a ste v base skôr ako vyslovíte www. Ja som vám to už dávno hovoril: Nechcem, aby ma pokutoval robot

Čo tam po tom, že to nie je spravodlivé. Hlavne je to jednoduchšie.

Ľahké riešenie nie je nikdy spravodlivé.

Pre matematicky založených vo verzii: Ľahké riešenie je  vždy nespravodlivé. To aby sme sa z tých záporov korektne neposrali.

Začalo to právnou zodpovednosťou firiem a nasledovala fikcia doručenia, zodpovednosť vlastníka vozidla, zodpovednosť prevádzkovateľa diskusie či webovej stránky… Ich zoznam sa neskutočne rozrastá.

Opakujem: Ľahké nie je nikdy spravodlivé.

10 mýtov a legiend internetovej generácie

Napísané , autor:

V G+ mi pristál zdielaný odkaz na nejakého blogéra, ktorý bol zdravo rozhorčený. Inšpiroval ma  ako ukážkový príklad mýtov a legient internetovej generácie

Mýtus prvý: Terciárne zdroje majú pravdu

Citace z Wikipedia.org: Razítka podnikatelů a jiných neúředních osob nemají z právního hlediska žádný speciální význam…

Patrí do všeobecnej inteligencie 21. storočia byť chopný rozlišovať primárne, sekundárne a terciráne zdroje. Wikipiedia je pekný inšpiračný ale stále len terciárny zdroj informácii. Práve vzhľadom na spôsob tvorby jej obsahu. Aj keď chce byť encyklopédiou, stále je to len terciálny inšpiračný zdroj. Ešte pretečie veľa vody dolu Hronom, kým sa niekto za ňu natoľko zaručí, že bude kvalitným zdrojom sekundárnym. Samotné slovo encyklopédia to z nej neurobí.

A ak sa nechcete strápniť, treba ísť pre pravdu vyššie – do zdrojov primárnych (v prípade pečiatky do zákonov) alebo sekundárnych (v prípade pečiatky do autorizovaných právnych rešerší).

Mýtus druhý: Admin heslá elektronicky

Akokoľvek sa to nezdá, jediným skutočne bezpečným spôsobom ako mať istotu, že operátor odovzdá admin prístupy oprávnenej osobe a nie mužovi uprostred je osobný kontakt. Tiež by som bol rád, keby išlo všetko vybaviť elektronicky, vzdialene, korešpondenčne. Ale videli ste „Vykúpenie z väznice Shawshank“?!?

Preto mám rád, ak mi dáva poskytovateľ služby na výber. Pomalú, otravnú, bezpečnú alebo rýchlu, pohodlnú, rizikovú cestu. Je len na mne aby som sa podľa toho čo mi vyhovuje rozhodol.

Mýtus tretí: Telefonická zákaznícka linka

Nie, zákaznícka linka nie je relevantný zdroj informácii. Môžete len dúfať, že tam nesedí vtipný kretén, ktorý vám nasľubuje čo vám iný nemôže dať.

Mýtus štvrtý: Všetko je na webe

Na webe sa nachádza len zlomok informačného bohatstva našej civilizácie. V oblasti IT je to možno podstatná časť. Ale tým to konči. Vedomosti z nepočítačových odborov sú stále mimo www. Hlavne tie podrobné a zaujímavé vedomosti. A analytických súvislostiach ani nehovoriac. Tie sú dokonca úplne mimo počítačového sveta.

Mýtus piaty: Web a iné veci sú   zadarmo

Aby som mohol dnes písať tento článok a mohol pri tom popíjať kávu, musel som včera u klienta zarábať peniaze. Informácie ktoré vám tu dnes poskytujem máte len preto, že som sa rozhodol vypustiť boj o ďalšieho klienta.

Viete, mesiac má len 160 pracovných hodín. Buď 160 hodín predávate svoju pracovnú silu, alebo časť nich darujete ostatným. Nehovorím, ak by som za tento článok dostal moju obvyklú cenníkovú hodinovú konzultačnú taxu… Aha,  už chápete to, keď poviem, že zadarmo ešte žiaden open-source nevečeral?

Mýtus siedmy:   Autor má mať vždy poctivý úmysel

Ale nebuďte smiešny! Veď sami neviete ani len definovať čo to ten poctivý úmysel je. Aj ja som chcel poctivo vymenovať 10 mýtov a legiend. Pri piatej mi došla inšpirácia a úplne nechtiac som prehliadol, že v nadpise mi svieti číslo 10. Náhodou, nechtiac a výnimočne.

Staré dobré Murphyho pravidlo hovorí:

Ak uvidíte človeka, ktorého si vysoko vážite za jeho múdrosť, v zamyslení, buďte si istý, že myslí na svoj obed.

Pravidlo pre nadpisy hovorí, že rôzne desatorá majú dobrú čítanosť.

Priatelia, kriticky myslieť a stále sa čudovať! A potom ešte sledovať skutky, nie počúvať reči. Kto čítal Hlavu XXII vie, že Yosarián mal pravdu, keď tvrdil, že po ňom niekto ide a chce ho zabiť. Objektívnym faktom bolo, že po ňom strieľali.

Základným bezpečnostným imperatívom je rozdeľovať!

Napísané , autor:

Hovorí sa, že najbezpečnejšia šifra je tá, ktorej princíp je dlhodobo verejne známy. Je až udivujúce, že firmy pri koncipovaní svojich postupov nepoužívajú overené a známe metódy na ochranu a autorizáciu svojich klientov. Naopak, každý interný audítor sa snaži vymyslieť svoj vlastný originálny proces. A potom dopadne ako v prípade Apple a Amazon.

Každý z nich má iný systém, ako sa dostať k svoju kontu po zabudnutí prístupových pdajov. Ak by každý z nich existovali samostatne, ak by ten druhý neexistoval, mohly byť označené za fungujúce.  Dohromady na jednej planéte? Ha, nejeden editor Gizmodo či redaktor časopisu Wird môžu rozpávať…

Pritom je tu roky overená vec: Oddelte  dáta od kľúča. Ak sú dáta na webe, kľúč musí byť mimo neho. A už vôbec by dáta nemali byť kľúčom k iným dátam. Napríklad také číslo kreditnej karty. To sú z pohľadu obchodníka dáta.  Fyzická adresa? To sú predsa dáta uložené vo vnútri systémemu. Koho môže napadnúť použiť ich ako kľúč k nim?!?  Token, šifrátor, proste externá kalkulačka – tu je klúč. Nepohodlný, ja viem.

Celý prípad okolo iCloudovej katastrofy redaktora Mata Honana je, ako hovoril Shrek, ako cibuľa. Ten tprípad má mnoho a mnoho vrstiev.

Napríklad sa ukázalo, že sa k dátam (kľúčom) dá dostať aj keď sú v diskrétnych, samostatných, databázach.  A predstavte si, že by boli všetky dáta na jednom mieste. V jednom centrálnom registri. Aha, veď vlastne boli. Fotky, e-maily, pracovné materiály, heslá k podradnejším službám, osobné rozhovori o aktuálnom zdravotnom stave – to všetko mal ten redaktor v počítači a v mobile a na webe, pričom všetky tvorili jeden jediný nedeliteľný ekosystém. Jeden jediný prístup tak stačil na totálu katastrofu.

Český štát sa dopracoval do terminálnych štádii v implementácii Centrálnych registrov. Priatelia, každý, kto má do zadku dieru na konektor, sa môže vďaka jedinému autorizačnému mechanizmu dostať k akýmkoľvek a veľmi rôznorodým dátam. A to bez toho, aby musel vynaložiť aspoň minimum energie na obiehanie 10 oddelených miest. Všetko ľahúčko pokope.

Dáme ďalšie vrstvu, ktorú odhaľuje sám postihnutý? Zálohovanie! Keď som onehdá písal, že cloudové služby nie sú zálohovacím nástrojom, pobúril som pár sebastredných ajťákov. Proste nie sú!  Cloudové služby sú pracovné nástroje. Záloha  o sebe hovorí, že je izolovaná v čase a priestore. Že je viacnásobná.  Jedným slovm – záloha je ukážkový schizofrenik izolovaný od spoločnosti, ktorý nás stojí len peniaze a nič netvorí. Cloudová služba je vterka promiskuitná pracovitá.

Nasleduje vrstvička zaspatého vývoja. Ten redaktor na to upozorňuje. AppleID pôvodne  slúžilo len na nákup skladieb za 99 centov. Vtedy vymysleli v Apple nejaké procesy na obnovu zabudnutých prístupov ku kontu. Služby skryté za AppleID sa medzičasom vyvinuli, ale vyvinuli sa aj procesy chrániace zlomenie tohto kľúča? Vraj veľmi nie.

Moje skúsenosti s tvorbou procesov vo firmách mi hovoria, že pravdepodobne si už nikto nepamätá, kto a prečo tie procesy v praveku firmy nastavil tak ako ich nastavil a čo hneď odpočiatku považoval za nutné počas prevádzky sledovať a ladiť. Viete, prešiel som už niekoľko skutočne veľkých firiem, aby som bol optimista.  Ale dobre, Apple je možno iné a medzičasom umretý Stívi nebol jediný, kto mal koncept AppleID uložený v lebeni.

Ďalšou vrstvou našej cibuľky je ignorácia hodnotenia trhom. Paypal zbohatol na  tom, že všetci overili ich koncept. Oni sú externá autorita, len u nich zadáte číslo karty a žiaden ďalší obchodník toto číslo nevidi.  Obchodník sa Paypalu opýta, či máte peniaze, Paypal povie že áno, obchodník vám pošle tovar a Paypal si siahne na vaše peniaze do vašej banky. Vieme to, funguje to v prípade stoviek nákupov u stoviek rôznych obchodníkov. Podobne to robí Visa, Mastercard pre offline svet, či rozne bankové brány pre platby kartami.

Napriek tomu dáme číslo karty koncovým obchodníkom ako sú  Apple, Amazon, Google, ktorých hlavným biznisom nie je ochrana čísla karty. Ak by to Paypal pričasto nezvládol a pustil čísla kariet do sveta, môže sa so svojou existenciou rozlúčiť.  Zákazníci by si našli jeho spoľahlivejšieho konkurenta. Ale keď je ochrana čísla karty pre vás len pridružená výroba, ľahko privediete svojho zákazníka k bezpečnostnému kompromisu. Veď  iCloud je tak skvele vymyslené, že sa ten kompromis oplatí. A ten kúsom zdravého úsudku sa môže v zadnej časti vašej mozgovne aj rozdraviť od bezmocnosti.

Stále tu nemáme nezávislé a externé autority na správu on-line identít. Vzájomných konkurentov na tomto trhu. U nich by si firmy ako Apple či Google, či Seznam chodili pre overenie. A len u týchto firiem, ktoré by boli existenčne závislé na tom, že dokážu dobre obhospodarovať a chrániť identitu,  by sme si ukladali prístupy do cloudových úložísk, do služieb ako je Find My Phone a do všelijakých nepotrebných a nefungujúcich  štátnych registrov.  

A sme zas na tej prvej vrstve. Odelenie kľúča od dát. Rozdelenie dát do diskrétnych skupín. Odelenie správcu dát a správcu klúčov. Základným bezpečnostným imperatívom je rozdeľovať!

Ale keď pohodlie vyžaduje spájanie… Naozaj? Nevarí ten čo to hovorí, náhodou žabiu polievku z nás?

Pod čiarou: Idem zálohovať. Keď tí štátni úradníci, čo sa hrabú v mojom osobnom živote, náhodou stlačia DELETE, aby si mali kam zas siahnuť pre ďalšiu dávku nudného čítania. A pre tých menej gramotných, čo nevedia ani len svoju diplomovku napísať,  mám aj obrázky.

Najdôveryhodnejšie sú projekty vesmírčanov

Napísané , autor:

V slovenskom jazykovom priestore sa objavilo v ostatnom čase niekoľko nádejných  projektov podivných vesmírčanov.  Už niekoľko dní im šéfuje lekár.sk a dnes sa nenechal zahanbiť ani moralbanal.sk A verím, že tieto dva mali len tú smolu, že ma na ne náhodne upozornili moji f-g+priatelia.

Jedno, čo na internetových projektoch nemám rád sú dve veci:

  1. autor – hanblivý vesmírčan
  2. podtitul – slovenský internetový projekt

Je takým dobrým morálnym pravidlom sa pod svoju prácu podpísať. Dokonca v prípade niektorých internetových projektov, ako sú napríklad elektronické obchody, je to vyžadované aj zákonom. Veď minimálne nedovolené podnikanie by sa mohlo pokojne prihlásiť o slovo.  Ale kto by obvinil vesmírčana z takej taľafatky, ako sú daňové úniky, keď tu máme istoty sociálneho štátu, že?

Je takou dobrou vlastnosťou internetu, že je neohraničený. Preto je hovadina dávať si sám sebe hranice viazané na geografický priestor. A už vonkoncom je absurdné niečo nazývať Slovenským internetovým projektom. Buď je internetový, alebo je slovenský.

Alebo myslíte, že  by sa mal každý návštevník stránky preukázať slovenským pasom. A pri odchode aj colným prehlásením, či si náhodou potajme neodnáša nejakú skúsenosť. A kto ho nemá, marš de-marš ta het! Cudzie nechceme a zahraničných slovensky rozumejúcich priam nenávidíme.

Ak si to myslíte, len kompletujte kadejaké mapy Sk projektov. Veď slovenské je to práve tým, že to projektuje nejaký Slovák pre Slovákov.  Len dúfam, že Kuzmina niečo nenaprogramuje. To by bola ďalšia komplikácia v systematike.

Za taký medicínsky projekt jednu spakruky

Ešte niekoľko osobných slov špeciálne k „databázovému katalógu“ lekar.sk

Vesmírčania, čo ho tvoria, správne pochopili, že okrem niekde pod mostom splašenej databázy, potrebujú kvôli SEO aj obsahový web.  Tak si tam nadrbali nejakých pár kvázimedicínskych textov čo sa len copy-pastnúť stihlo. Ale chyba lávky! Zabudli sa podpísať.  A priatelia, to už hraničí s vražednosťou.

Nie je nič horšie pre nás medicínskych profesionálov, ako takéto laické medicínske projekty vesmírčanov na internete.  Žiaden z nás profesionálov nikomu cez internet neporadí. Laik? Ha – aj rakovinu vylieči, od HIV krv vyluxuje a pre každého depresívneho má deku správnej farby.  Veď ja nič, keď vám na akné aj indol so skatolom a sterkobilínom pomôžu, ja budem len rád.

Apropó – nový projekt. Užívatelia sú registrovaní (respektíve hodnotenia boli zadané) pred rokom? A potom ešte asi tak kilečko-dve iných obsahových podivností charakteristických pre databázové katalógy. Ale aj to by sa dalo odmávať haksňou a ospravedlniť mladosťou detí vesmíru.

Pri prieskume toho projektu som sa v jeden moment zamyslel. Hej, zabolelo to, dávno sa my také nestalo, aj som bol prekvapený, že čo to?

Je skvelé, keď pacienti zdieľajú svoje choroby kade-tade po verejnom webe. Dajte mi do ruky svoje recepty a ja vám poviem kto ste.  Ups, ja nemôžem, mňa viaže profesionálna etika a nejaký ten zákon k tomu. Ale vesmírčania môžu. Takže to berte len ako hlasnú závisť.

Viete, nie je nad to, keď vám váš lekár maže medové fúzy popod nos len preto, aby mal na nejakom vesmírnom webe niekoľko desiatok skvelých anonymných hodnotení.  Od lekára s hodnotením 65% bolo vlastne drzosť, keď sa snažil nejakej anonymnej matyle zachrániť život. Rozhodne treba ísť radšej za nejakým 100%, ktorý mal čas si to tam povypĺňať.

Ad ACTA – Virtuálny svet je jeden nedeliteľný, celoplanetárny

Napísané , autor:

Prístup k nákupu, vlastneniu či predaju virtuálneho majetku musí byť poskytovaný bez obmedzení na fyzickú lokalitu, rasu, príslušnosť k národu či pohlaviu zákazníka a bez ich rozlišovania.

Zo svojej podstaty virtuálny majetok vzniká už v podobe tovaru schopného okamžitého predaja bez obmedzenia počtu kupujúcich. Počet predateľných kópii je neobmedziteľný. Preto je neprijateľné, aby akýkoľvek virtuálny majetok bol nepredávaný alebo neposkytovaný zdarma akémukoľvek záujemcovi kdekoľvek na planéte.

Ukazuje sa, že virtuálny priestor nepozná niečo ako exkluzivitu.

Ak sa majiteľ práv k virtuálnemu majetku rozhodne predávať, nesmie obmedziť tento predaj s ohľadom na reálny životný priestor zákazníkov.

Moderné nástroje umožňujú prekonávať jazykové a kultúrne bariéry. Takto sa vyvinuli schopnosti nástrojov virtuálneho sveta. V 21. storočí už prestávajú existovať jazykové bariéry. V 21. storčí existujú celoplanetárne platobné metódy. V 21. storočí je otázkou pár dní presunutie akéhokoľvek hmotného majetku z jednej strany planéty na druhý.

Virtuálny majetok so svojej podstaty je možné presúvať v rádoch sekúnd po celej planéte.

Preto nie je dôvod, aby sme si ako ľudská spoločnosť kládli rasistické, nacionalistické či šovinistické obmedzenia v prístupe k virtuálnemu majetku.

Text je súčasťou seriálu:
Tento diel: Teoretický úvod do seriálu
Druhý diel: Pirát je ten, kto poskytuje prístup k virtuálnemu majetku niekoho iného bez jeho súhlasu
Tretí diel: Pohybovať sa slobodne po virtuálnom priestore internetu je rovnaké ľudské právo ako pohybovať sa slobodne po uliciach
Štvrtý diel: Každý má právo vytvoriť si kópiu legálne získaného diela pre vlastnú potrebu
Piaty diel: Päťročná autorskoprávna ochrana je až-až
Tento diel: Virtuálny svet je jeden nedeliteľný, celoplanetárny

Ad ACTA – Päťročná autorskoprávna ochrana je až-až

Napísané , autor:

Ak autor nie je schopný po 5. rokoch vymyslieť niečo nové, nezaslúži si už nálepku autor.

Ďalším dôvodom je až šialená akcelerácia vývoja našej ľudskej spoločnosti, ktorú pozorujeme za ostatných 100 rokov.

Prechod od pästného klina k CNC sústruhu trval stotisíce tisíce rokov. Prechod od saní ku kolesu trval desaťtisíce rokov. Prechod od ľudskej sily k využitia sily zvierat trval tisíce rokov. Prechod od jednoduchých strojov (kladky, naklonenej roviny…) k strojom poháňaným zvieratami trval pár sto rokov. Prechod od strojov poháňaných zvieratami k strojom na parný či ropný pohon trval cca 200 rokov. Využite atómovej energie sme zvládli za 50 rokov. Počítače do domácností sme dostali za 30 rokov. Prechod od pevnej linky k mobilu trval tak 20 rokov. Od obyčajných mobilov k smartfónom sme to dotiahli za 8 rokov. Od počítačov k tabletom to trvá práve 2-3 roky.

To je tá akcelerácia. Kým v minulosti patentová ochrana bola 50-70 rokov a bolo to 10% z dĺžky epochy, tak ak dnes máme dodržať tých 10%, tak v prípade patentov použitých na tabletoch by sme sa dostali na… No na koľko? Na pár mesiacov?

V roku 1900 bolo na planéte 1 miliarda ľudí a z nich pár promile autorov a pár percent konzumentov obsahu. Ak by Apple predávala v roku 1900 iPhone 4S, koľko by im trvalo zarobiť 13 miliárd dolárov? Stihli by to za štvrť roka tak, ako v roku 2011 pri 7 miliardách ľudí na planéte? V čase, kedy na to potrebovali niekoľko rokov, bolo logické, že patentová ochrana trvala 50 rokov. Ale prečo dnes?

Krátenie autorskoprávnej ochrany k virtuálnemu majetku je dôsledkom aj prirodzenej vlastnosti virtuálneho majetku byť rýchloobrátkovým tovarom.

Navyše, ukazuje sa, že by malo byť súčasťou práva na uplatnenia autorskoprávnej ochrany povinnosť tento virtuálny majetok predávať alebo poskytnúť zdarma.

Text je súčasťou seriálu:
Tento diel: Teoretický úvod do seriálu
Druhý diel: Pirát je ten, kto poskytuje prístup k virtuálnemu majetku niekoho iného bez jeho súhlasu
Tretí diel: Pohybovať sa slobodne po virtuálnom priestore internetu je rovnaké ľudské právo ako pohybovať sa slobodne po uliciach
Štvrtý diel: Ad ACTA – Každý má právo vytvoriť si kópiu legálne získaného diela pre vlastnú potrebu
Tento diel: Ad ACTA – Päťročná autorskoprávna ochrana je až-až
Šiesty diel: Virtuálny svet je jeden nedeliteľný, celoplanetárny

Ad ACTA – Každý má právo vytvoriť si kópiu legálne získaného diela pre vlastnú potrebu

Napísané , autor:

Je neprijateľné, aby o legálnosti či nelegálnosti virtuálneho majetku rozhodovalo na akom hmotnom nosiči sa virtuálny majetok nachádza.

Vývojom za posledných 100 rokov sme dosiahli stavu, že si môžem nahrať, teda vytvoriť virtuálnu kópiu toho čo práve sledujeme svojimi zmyslami. V reálnom živote (fotka, videozáznam) vo virtuálnom televíznom svete (nahrať si TV vysielanie), čítame vo virtuálnom internetovom svete (uložiť si na disk tony textu…). Takto sa vyvinula jedna z našich existencií. Takto sa vyvinuli aj technické parametre virtuálneho sveta.

Už len zobrazením obrazu či zvuku virtuálneho sveta, vzniká na našom technickom zariadení kópia originálneho diela. V pamäti prehliadača, na displeji čítačky e-knihy a podobne. No skúste jej vznik zakázať.

S ohľadom na kapacitu a schopnosti našich receptorov (očí, uší …) v jeden moment môžeme konzumovať len a práve jednu keby aj z tisícov kópii zhotovených pre vlastnú potrebu. Preto je nezmyselné perzekuovať človeka za vytvorenie keby aj 1000 kópii pre vlastnú potrebu.

Preto je mrhaním prostriedkov našej ľudskej spoločnsoti postihovanie vytvárania kópii pre vlastnú potrebu.

Text je súčasťou seriálu:
Prvý diel: Teoretický úvod do seriálu
Druhý diel: Pirát je ten, kto poskytuje prístup k virtuálnemu majetku niekoho iného bez jeho súhlasu
Tretí diel: Pohybovať sa slobodne po virtuálnom priestore internetu je rovnaké ľudské právo ako pohybovať sa slobodne po uliciach
Tento diel: Každý má právo vytvoriť si kópiu legálne získaného diela pre vlastnú potrebu
Piaty diel: Ad ACTA – Päťročná autorskoprávna ochrana je až-až
Šiesty diel: Virtuálny svet je jeden nedeliteľný, celoplanetárny